Kňazský seminár v Banskej Bystrici vychoval vo svojej 200-ročnej histórií, od otvorenia seminára 1. novembra 1807 až po dnes, takmer 700 diecéznych kňazov.

Najskôr sa v ňom vyučovali len teologické disciplíny, filozofické až od roku 1857. Národný duch, ktorý v 19. storočí povieval zásluhou bernolákovcov, našiel odozvu aj v banskobystrickom seminári, z ktorého vyšlo viacero národovcov – kňazov, ako napr. Tomáš Červeň, František Berlica, Michal Chrástek, Ján Ďateľ; či slovenský vynálezca Jozef Murgaš.

Existenciu Kňazského seminára výrazne poznamenala I. svetová vojna, počas ktorej boli seminaristi sporadicky povolávaní na vojenskú službu, z ktorých sa viacerí nedočkali svojho návratu. Ťažkou skúškou prešiel seminár hneď po skončení I. svetovej vojny, keď po vypovedaní biskupa Radnaia z krajiny, ale i kvôli hospodárskym ťažkostiam, prestal po 113-ročnej dobe svojho účinkovania na čas existovať. Už v novembri 1922 však obnovil činnosť malého seminára nový biskup, Mons. Marián Blaha a od 1. októbra 1924 fungoval seminár opäť naplno.

V školskom roku 1938/1939 bola pri banskobystrickom kňazskom seminári zriadená Vysoká škola bohoslovecká. Počas II. svetovej vojny nebola činnosť seminára prerušená, avšak po úmrtí biskupa Škrábika a po tragikomickej inštalácii Jána Decheta 19. marca 1950, do úradu administrátora diecézy bez súhlasu Cirkvi, zaistila Štátna bezpečnosť rektora seminára, Juraja Kozu-Matejova spolu s prefektom a špirituálom, ktorých istý čas vypočúvali a väznili. 14. júla 1950 nariadila vláda zrušenie inštitúcie a budovu seminára poštátnila. Po tomto násilnom zrušení seminára, vyštudovalo v centrálnom seminári v Bratislave 120 bohoslovcov pre Banskobystrickú diecézu.